Katarína Džunková
Zhaslo svetlo. Ako sa to často stáva v dedinách v radiačnom venci okolo Prahy; kde sa často ozýva zvuk vŕtačiek, strojov a hlasná vrava zememeračov a elektrikárov odhadujúcich, čo všetko chýba na to a čo všetko ešte nemajú v oku, aby sa porúbaný sad či práve pokosená lúka alebo staré ladom ležiace pole, mohlo premeniť na pozemok, kde by započali ďalšiu novostavbu. Len pruh svetla vznášajúci sa nad vzdialeným mestom nad obzorom a mihotajúce sa svetlá lietadiel hľadajúcich polia pri Ruzyni akoby to boli unavené kŕdle lastovičiek migrujúce cez more a prahnúce po stožiari, na ktorý by zosadli – iba tieto svetlá ubezpečovali ľudské oči, že zhasla iba táto dedina a že neprestalo svietiť svetlo po celej zemi. A kým nočné dýchajúce mesto svojou žiarou bralo ľudským očiam výhľad na hviezdy a kým sa v svetelnom opare odrážali a prebleskovali na nebi nočné biele mračná… A kým nás v tmavej dedine oddeľovalo od mesta a svetla niekoľko kilometrov znamenajúcich v tejto tmavej končine vlastne celú večnosť… Odrazu viac než inokedy, začali prehovárať sviečky.
Ako som len od detstva milovala oheň. Jeho tichý zvuk pripomínajúci šumenie dažďa, jeho teplo, jeho vôňu, ba dokonca jeho dotyk, keď som sa od samej lásky k plameňom chcela pritisnúť čo najbližšie k rozhorenému ohnisku, no nepríjemná páľava mi obaľovala členky tak, že som skoro zvýskla a musela sa odtiahnuť. Ako len oheň lákal a voňal. Dokonca akoby bola vtedy medzi nami v prírode či v izbe živá bytosť. Človek pokojný, láskavý a dobrý… Akoby sa mi prihováral láskavý starček alebo naopak, akoby ku mne prehováralo z krbu ako z kolísky vzácne žiarivé dieťa; na ktoré sa smiem iba pozerať, no nemožno sa ho dotknúť. Ten úžasný život ohňa… Keď sa plamene hýbu akoby to boli stáda zvierat alebo kvetiny poznajúce podľa slnka trajektóriu svojho rastu či pohybu. A keď sa to, čo bolo predtým telesom, odrazu mení na energiu a na teplo… A teplo vstupuje do mňa a ja ani nedokážem popísať, ako mi v uzimenú chvíľu starý orech alebo konáre smreka zachránili život, a ja nemrznem.
A potom som oheň často sledovala v plameňoch sviečky. Sviec, ako najvznešenejších tichých strážcov oltárnych; sviec, ktoré pripomínajú ľudský život, ktoré len Boh smie z nebytia zapaľovať ako miništrant pred svätou omšou. A potom ich opäť zhášať, ako sa Jemu zapáči, lebo je to Jeho moc. A my, čo nevieme dňa, ani hodiny; sa správame, akoby sme chceli i Jeho poučiť.
Tak i teraz opisuje po kružnici sviečky jemné oblúčiky tancujúci plamienok. Je pokojný ako Boží mlyn, istý si všetkým ako duše požehnaných ľudí. Istý si smrťou a pridobre vediac, že tam, že tam, na druhej strane je nekonečný Boh. Ktorému sú také vzdialené naše zemské spory. Ktorý rozmiestnil nad nočnú krajinu klenbu hviezd a počuje ako vo vetre pískajú posledné suché trávy, ako sa ohýbajú bodliaky a na tmavej ulici breše verný pes. A na jej konci rastie strom a za všetko tvorstvo dvíha konáre ku nebu – „Zvelebujem ťa, večný a skutočný Bože. Ktorý si viac než nás, všetko stvorenstvo a stromy, miloval človeka. Zvelebujem ťa, Bože, čo miluješ iba všetko dobré, lebo sám si dobrotou. To len človek sa pomiatol, ak si myslel, že sa ti zaľúbi aj na zlých, nebožích cestách.“ A i tráva, i nočný vzduch sa chvel a vravel – dietky, dietky ľudské… Čo sa bojíte, že by niekde Krista nebolo. Kristus je všade.
A ako ubiehali minúty a potom sa zapletali do štvrťhodín ako hrubé vrkoče horehronských dievčat… A ako mohutneli i štvrťhodiny a postupne sa zrastali ako kmene lián do hodín… Čas bežal. A svetlo nezažali. Niet prúdu. Pri živote ma držala len sviečka.
A teraz viac než v iných okamihoch – keď človek dáva sám sebe nádej namýšľajúc si, že z každej situácie nájde vyslobodenie… Teraz si viac spolu s týmto plameňom mojej jedinej sviečky v tento tmavý večer uvedomujem podobenstvo o pannách s lampami s olejom. Že fyzický život je konečný, skutočne konečný ako sviečka, ktorá mi o pár hodín zhasne. A že ak v mojich lampách nebude dosť oleja, nikdy moja duša neuvidí Ježiša. Čo ako by po tom túžila. Čo ako by bola sklamaná a smutná z konečnej odpovede. A čo ako by si vyčítala, prečo zabudla doplniť olej.
A tak sa dívam do prázdnych dlaní mňa samotnej, i tohto sveta. Ako nemáme olej, pretože tak málo sme na tomto svete rozmnožovali lásku. A hádali sa o pravdu – och, pravda, zlatá rybka v šťastných rybárových rukách – znovu sa vyšmykneš a znovu iba svietiš z temnôt mora… Čo z teba, ak nemám lásku?
A ak sa odznova, horší od maličkých, ktorých Ježiš nosieval na svojich rukách, nenaučíme milovať svojich nepriateľov… A tešiť sa z druhých, z ich tvárí a radostí mať blaženosť väčšiu než zo šťastia svojho… Lebo čo je to vlastne moje šťastie? A ak sa neradujeme z Boha, z koho sa to vlastne radujeme?
Pane, nech i v našich nepriateľoch a v ľuďoch, ktorými tak hlúpo pohŕdame, vidíme bratov, v ktorých si ty sám a nech vidíme ich strážnych anjelov, ktorých si im zoslal a čo bdejú nad nimi.
Nesmierny Bože, čo si stvoril vesmír, ktorý neprestal fascinovať fyzikov, čo si stvoril tajomstvo génov a ľudskej duše neopakujúcej sa v myriadách ľudí, čo už kráčali a umierali na tejto zemi, ako my raz umrieme a ako umrú i naši vnuci, ktorých nikdy neuvidíme… Všemocný Bože, keď sa s najväčšou bázňou dotýkame zeme pri hroboch blízkych a berieme ju k ústam, a chceme ju s vďakou bozkávať ako kus hlineného chleba – veď Ty si nás stvoril a dal nám milosť žiť! Všemocný Pane, čo každá moja ľudská myšlienka, každá moja minúta, každý môj pohyb po klávesnici v tomto okamihu – všetko, všetko je z Teba… Všemocný Pane, čo si sa mi dal poznať v plameni sviečky… Zmiluj sa nad nami. A ako v starých a múdrosťou nikdy nevyčerpaných modlitebných knižkách prosím – zachráň nás od pekelného ohňa. Kriste, odpusť nám, že ťa tak málo nasledujeme. Keď nám zhasínajú lampy na nedostatok oleja. A keď sa s fyzickým životom a časom končí potencia konania zlého, no i definitívne sa končí možnosť pokánia a konania dobra… Kriste, pohliadni na nás na tomto brehu života. Odpusť nám našu nelásku.
Aktuálně >